Jdi na obsah Jdi na menu
 


VERITATEM DIES APERIT

29. 2. 2008

~VERITATEM DIES APERIT – DEŇ ODKRYJE PRAVDU~

A/N: Hm... asi od 18. Nie som si istá.

„Dra...!“ Hermiona z celej sily objala uzimeného Draca. Malfoy jej dlaňou prešiel po strapatých vlasoch.
„Herm,“ Draco potichu vydýchol a čelo si položil na jej krk. Pohladil Hermionin chrbát.

Málokedy si prejavovali náklonnosť. Dávno už vedeli, že ich vzťah nie je založený na nenávisti. Už počas práce sa začali rešpektovať a postupne došlo aj k spriateleniu. Koniec koncov bola Harryho najlepšou priateľkou. Pokiaľ mu záležalo na vzťahu s Harrym, musel niečo obetovať.

Otvoril oči a posledný krát ju pohladil po líci. Pomaly sa odtiahol.

„Dean?“ Hermiona si všimla druhého muža postávajúceho vedľa Draca. Mladý muž tiež priskočil k Hermione a začal ju tuho objímať. Draco sa zatiaľ porozhliadol po ženskej izbe. Až teraz si všimol, že všetky obyvateľky príslušného baraku sa pozerali na neho. Potichu preglgol. Bolo viac ako nepríjemné, keď intímny rozhovor malo počuť vyše sto žien. Sám nevedel, čo mu chce Hermiona povedať. Vedel však, že keby to nebolo až takto súrne, nezavolala by ho sem.

„Tak? Čo sa stalo?“ Draco sa snažil urýchliť srdcervúce stretnutie.

Hermiona sa trošku spamätala. Utrela si slzičky a sadla si na najbližšiu posteľ. Draco sledoval, ako žena, ktorá pred tým na posteli sedela, si rýchlo odsadla inam. Porozhliadol sa opäť po ženách. Bol nervózny.

„Potrebujem ti niečo povedať.“ Hermiona potichu vzdychla a prešla si po bruchu. Draco nechápavo pozrel na Deana, ktorý sa otáčal na všetky strany, ako keby očakával príchod smrťožrútov.

„Tak hovor,“ Draco sa snažil povzbudiť ju do rozhovoru, „niečo ti chcú urobiť? Prišli na to?“ zasekol sa. Skoro vyzradil ich tajomstvo pred toľkými ženami.

„Tak mu to povedz, slečinka. Napokon čo si kto navarí,“ ozvala sa tučná žena, ktorú Draco videl už pri umývaní hrncov.
„Presne. Spraviť decko to vieš, ale bojí sa, aby na to niekto neprišiel,“ ozvala sa ďalšia zo žien.

„Dieťa? Ty čakáš dieťa? Tu?!“ Draco chytil Hermionu za ruku. Hlava sa jej smutne zvesila medzi ramená. Pomaly prikývla.
„Čo sa tak divíš?! Bol si pritom.“ Černoška sediaca najbližšie k Dracovi sa postavila a odsadla si.

„Nie. Nie, on nie je otec.“ Hermiona zúrivo mykala strapatými vlasmi.

Naraz sa zastavila v pohybe. Všetci sa započúvali do ticha. Ozval sa hlasný buchot. Draco priskočil k oknu, z ktorého bolo vidieť aj na hlavný stan. Nikto však vonku nebol. Sadol si opäť k Hermione.

„To si zistila tu?“ opýtal sa Dean, ktorý zaujal Dracove miesto.
„Nie, vedela som to ešte pred únosom. Len som nevedela, ako to mám povedať manželovi.“ Hermiona sa rozplakala.
„Dieťa sa vyvíja pár mesiacov. Možno že dovtedy...“ Draco si prezeral hlinu na zemi. Ani nevedel, ako má vetu dopovedať.

„Čo, Jeremy?!“ Hermiona si dala záležať na vyslovení Dracovho pseudonymu.
„Dovtedy už budem doma?! V poriadku?! Ty to nechápeš?“ Hermiona sa zvalila na Deanove rameno. Nechala sa pohladiť aj od ženy sediacej vedľa nej.

„Chápem. Ani ja tu nechcem byť! Myslíš, že pre mňa je to prechádzka rúžovou záhradou. Myslíš, že ja netrpím?!“ Draco sa trochu prikrčil, keď ho vyše sto žien utíšilo hlasným PSST.

„Nič nechápeš. A vieš prečo? Ty nemáš rád deti. Tebe to je jedno. O jedného haranta viac, alebo menej.“ Hermiona sa snažila rozprávať tichšie, aby ich neprišli skontrolovať dozorcovia, ale nedarilo sa jej to.

„Mám rád deti,“ ohradil sa Draco.
„Si chlap a je ti jedno, čo sa jej stane.“ Tučná žena si pohodlne ľahla na posteľ, ktorá hlasno zavŕzgala.
„Herm?“ Draco nechápavo zakrútil hlavou.

Nevedel, čo sa deje. Napokon aj on bol na tomto mieste. A to, že tu mala Hermiona porodiť dieťa...? Lepšie ako umrieť. Okrem toho deti boli v samostatných skupinách. Bolo o ne svojím spôsobom postarané.

„Jeremy, musím to dieťa potratiť.“ Hermione začali nekontrolovane tiecť slzy.
„Ale...“ Draco nevedel, čo má povedať. Urobiť.

Pozrel sa na Deana, ktorý jemne hladil trasúcu sa priateľku.

„To nemôžeš. Je tu veľa rizík.“
„Ja viem.“
„Tak prečo? Vôbec už potom nemusíš mať deti. Samej sa ti niečo môže stať.“
„Ja viem!!! Ja to viem,“ zúrivo mykala hlavou, „jedna... jedna žena bola v ôsmom mesiaci tehotenstva. Zobrali ju, že vraj na testy. Myslím dozorcov. Povedali...“ hlas sa jej zasekol.

„Povedali, že ide za doktorom,“ dopovedala iná žena. Hermiona súhlasne prikývla a snažila sa utíšiť vzlyky.

„Ja... keď my robíme v kuchyni občas sme prinášali jedlo aj inam.“
„Do iných barakov,“ dokončila iné dievča.
„Napríklad do toho baraku, kde mala byť tá žena. Dozorcovia poslali mňa a Caroline,“ Hermiona ukázala na vysokú černošku, „do baraku, kde mala byť nemocnica. K Yaxlymu.“

Draco pootvoril ústa a potichu sa spýtal: „On tu robí doktora?“

„Tak by som to nenazvala. Skôr si len myslí, že je ten doktor.“
„A čo tá žena?“ Dean predbehol Draca v otázke. „Našli ste ju tam?“
„Našli.“ Hermiona zaklonila hlavu dozadu.

„Dieťatko jej vybrali,“ dohovorila černoška.
„A ona?“ Draco stisol Hermioninu ruku.
„Nechali ju tak. Cisárskym rezom ju Yaxly otvoril a nechal ju vykrvácať. Išlo mu o to získať len jej nedonosené dieťa. Vraj... vraj pokým je mláďa.“ Hermiona sa nanovo rozplakala.
„Ale...“ Draco stále rázne protestoval.

Vedel, že Yaxly je psychopat, ale až takýto. Nebol to vrah. Vždy sa držal v úzadí. Nemal silácke reči. Vyzeral skôr ako fotomodel krížený s knihomoľom. Aj keď sám ho nazýval Vrahom a Rozparovačom, stále si myslel, že by na vraždu bol priveľký slaboch.

„Nebola jediná. Z tejto skupiny tak vyradili osem žien. Vždy si niečo na nich vymysleli. Jedna mala ísť na kontrolu, druhá mohla ísť pozdraviť manžela, tretia mala ísť upratať Yaxlyho laboratórium.“ Černoška pozrela cez okno. „Ani jedna sa nevrátila.“

„Laboratórium?“ Draco sa snažil spájať myšlienky dokopy.

Vraždy nedonosených detí...
Yaxly...
Rozdelenie na skupinky: ženy, deti, muži...
Yaxlyho monológ o orgánoch pred dvadsiatimi rokmi...
Krik detí, ktorý počul túto noc...
Yaxlyho posadnutosť k malým deťom...
Vlastne nevidel žiadne dieťa celú dobu, čo je tu...
Yaxlyho sen byť doktorom...

„Musím to spraviť. Ja som ti to potrebovala povedať. Ja... nechcem, aby sa to dozvedel Ron.“

Draco pokrútil hlavou aj keď vlastne nechápal, čo mu tu Hermiona hovorí. Vedel, že miluje deti. A teraz? Chce si jedno násilne zobrať? A možno už žiadne nebude mať.

„Ako?“ Draco si prešiel po vlasoch a zastrčil prameň za ucho.
„Tu Caroline,“ Hermiona ukázala na černošku, „už niekoľkým ženám na tomto mieste tak pomohla.“

Draco podozrievavo pozrel na vysokú ženu s krátkymi čiernymi vlasmi. Dobre by si ju vedel predstaviť s množstvom náhrdelníkov okolo krku a ako zariekava jeho kamarátku.

„Herm.“ Draco pohladil kamarátkine vlasy. Tušil, ako by mala prísť o dieťa. Prišlo mu z toho zle.

„Keby to zistili... zabili by aj to malé aj mňa. Nemám na výber.“ Hermiona rezignovane položila ruky do lona.

Draco vedel, že to hovorila skôr kvôli sebe. Aby sa utvrdila v tom, že sa rozhodla správne.

„To bude dobré.“ Dean objal Hermionu a trochu potľapkal po chrbte aj Draca.

Ten sa na moment odtiahol od kamarátky a usmial sa na Deana. Toto potreboval už pár dní. Objatie. Cítiť, že nie je sám. Zavrel oči. Objal ich silnejšie. Predstavil si Harryho tvár. Obtrel sa líčkom o Hermionu. Harryho úsmev a jeho objatie. Už len samotný pocit mu pomohol.

„Draco...“ Hermiona to zašepkala tak potichu, že to nikto okrem nich troch nepočul.
„Psst...“ Draco sa pousmial.

Nádej sa mu vracala. Sú tu traja. Lepšie ako byť sám. Viac ľudí, viac nádeje.

Objímajúca skupinky si nevšimla, že začal do miestnosti prúdiť studený vzduch. Nepočuli zvuky okovaných topánok, ktoré vpochodovali do baraku žien.

Draca odrazu iba niekto chytil za golier a odsotil na zem. Dvíhal sa na boľavé nohy a snažil sa zorientovať. Zistil, že vedľa neho leží Dean a rovnako aj on sa snažil zdvihnúť. Odrazu, ale prišiel silný kopanec do brucha a Dracovi sa od bolesti neudržal na rukách. Spadol na zem. Prišiel ešte jeden kopanec do nohy. Silno zakričal a chytil si zranené miesto.

„Vstávajte!“ ozval sa hlas dozorcu číslo jeden.
„No, tak!“ Draco počul, ako tentoraz kopli Deana. Tlmený náraz nohy do niečoho tvrdého a následné zastonanie tomu len nasvedčovali. Draco sa snažil zo všetkých síl, vyštverať na nohy. Keď sa postavil videl, že v miestnosti stojí päť smrťožrútov.

„Takže vy nechcete spávať vo svojich postieľkach? A chcete sa zabávať? Tu s kurvami?“ Dozorca prvej skupiny vrazil Deanovi hlasnú facku.

„Nie,“ zastonal Dean a pošúchal si tvár.
„Ale ja vám dám. Bol som na teba už dosť milý,“ smrťožrút pokýval hlavou a bolo vidieť, že nad niečím usilovne rozmýšľa, „zoberte ho.“ Ukázal smrťožrútom na Draca.
„A jeho?“
„Len hentoho. To je starý, známy recidivista. Si tu len pár dní a stále robíš problémy. Musíš dosať lekciu.“ Dozorca prvej skupiny zobral Dracovu tvár medzi prsty. Malfoy sa mykol.

Nemuseli ho všetci poznať, ale keby náhodou...
Dozorca prvej skupiny si hlasno odfrkol, ale ešte raz si otočil Dracovu tvár.

„Keby si nebol taký vzdorovitý možno by som ti vedel pomôcť.“ Dozorca sa mierne naklonil a zohol sa k Dracovmu uchu. Prešiel po ňom perami. „Stačí, keď mi dáš, čo budem chcieť.“ Smrťožrút prstom prešiel po Dracovom krku.

„Zadok nech ti otŕča Charlie.“ Draco cítil, ako sa dozorca mykol a rýchlo odtiahol.
„Zoberte ho preč!“ Smrťožrút vyšiel rýchlo von.

Draco prehltol hrčku slín, ktorá sa mu vytvorila v krku. Cudzie ruky ho silno drgli, aby sa posunul k dverám. Pozrel sa na Hermionu, ktorá s hrúzou stískala vankúš. Prikryla si ústa a zotrela slzy, ktoré sa jej spustili.

Viac nevidel. Dvaja smrťožrúti ho silno vytlačili von na studený vzduch. Nestihol sa už ani obzrieť, kde ostali ostatní smrťožrúti.

Dozorca kráčal pred nimi. Draco si všimol, že zahli za hlavný barak smrťožrútov. Oddýchol si. Už mu nehrozilo hlavné nebezpečenstvo. Musel rýchlo kráčať. Počul svoj rýchly dych.

Ešte nikdy nemal možnosť obzrieť si Tartaros takto podrobne. I keď vedel, že cestička, ktorou išiel teraz on, je len časť z toho veľkého komplexu, kde sa všetci nachádzali. Všimol si, že obišli dlhý rad barakov s červenou farbou. Prešli okolo ďalších barakov bez označenia. Draca preľakla myšlienky, že má ísť za Yaxlym. Prestrašene pozrel na dozorcu. Nevrátil by to, čo povedal. Len... možno by to nepovedal tak na rovinu.

Dozorca ukázal na jedny z dverí neoznačených žiadnou farbou. Smrťožrúti Draca odvliekli k dverám a počkali pokým dozorca otvorí. Až teraz sa začal Draco triasť. Až teraz išlo do tuhého.

Dozorca otvoril dvere a ukázal Dracovi, aby vstúpil.

„Nie...“ Draco potichu zašepkal. Nazrel do čierno-čiernej tmy. Síce nevidel do miestnosti, ktorú dozorca otvoril, ale zacítil nepríjemný, hnilobný pach.

„Ale, ale. Snáď sa nebojíme?“ dozorca sa škodoradostne zasmial.
„Máš poslednú možnosť.“ Smrťožrút sa na Draca ani nepozrel. Čakal, čo povie.

Malfoy sa snažil rozmýšľať. Čo má urobiť? Súhlasiť s jeho ponukou a nechať sa ním pretiahnuť? Alebo možnosť, ktorú by si určite vybral Harry? Bojovať... Ako? Nechať sa zavrieť do miestnosti z ktorej ide strašný zápach, pripomínajúci mu niečo z mladosti....

„Nemením svoje odpovede.“ Malfoy silno zaťal päsť.
„Asi by si mal.“ Smrťožrút ukázal, aby Draca podstrčili do miestnosti, keď jemu samému sa dovnútra nechcelo.

Malfoy zrazu cítil, že ho bolia kolená a lakeť. Dlaňou nahmatal studenú podlahu. Všade kam sa pozrel bola len tma. Takže ani nevedel, kde je.

„Budeš tu pár dní, tak si to uži,“ dozorca zavrel ťažké dvere, „pokým nezmúdrieš.“

Draco sa rýchlo postavil na nohy a ponáhľal sa k dverám. V tme vyhľadal kľučku a automaticky s ňou zamykal. Zamknuté. Zrýchlene dýchal. Snažil sa oči prispôsobiť na tmu, či niečo neuvidí. Nepomohlo to. Všade bola tma a nikde žiadne okno, alebo otvor.

Po malých krôčikoch sa posunul k stene. Prešiel po nej dlaňou. Bola vlhká. Skoro až mokrá a strašne chladná. Hlavou mu prebehla spomienka na muklovský film, ktorý pozeral s Harrym pred dvomi týždňami. Mukel sa dostal za svoje správanie na samotku.

Bol to jeden z obľúbených trestov aj u čarodejníkov. Vyhladovať niekoho na smrť. Zavrieť ho na samotku aj na niekoľko mesiacov, aby sa z toho zbláznil.

Pokrčil nos, keď opäť ucítil silnejúci zápach. Nevedel to dobre identifikovať. Len... bol si istý, že sa s týmto zápachom už stretol.

Kvokol si na zem. Mal doráňané koleno a nemohol sa na to ani pozrieť. Ruku položil na chladnú zem. Niečo ucítil. Chladné... a mokré... dajakú vec. Prešiel po nej rukou... nahmatal drobné chĺpky... a prsty...

Postavil sa na nohy a rýchlo dýchal. Ruku si z celej sily utrel do nohavíc. Nevedel stíšiť dych. Cítil, že má slzy na krajíčku. Už sa to nedalo vydržať. Nešťastné vzdychy nemali konca-kraja. Draco sa zosunul popri stene na zem. Slzy mu zmáčali golier.

* * * *

Harry si oprel rozpálené čelo o okno. Odrazu započul detský krik a rýchlo sa otočil.

„Strýčko, Harry!“ Molly, najstaršia Weasleyová, pricupitala za Harrym a objala mu jednu nohu. Muž sa doširoka usmial. Zohol sa k malému dievčatku a zdvihol ju do výšky. Molly už vyzerala lepšie, ako keď ju Harry videl pred pár dňami. Copík už mala dôkladne upravený.

Vedel, že zasiahla ruka Ronovej sestry.

„Ahoj, krpec.“
„Ja nie som krpec,“ oponovala Molly.

Usmial sa ešte viac. Teraz mu pripomenula Draca. Tú jeho vlastnosť – mať vždy pravdu a posledné slovo.

„Ahoj, Harry.“ Ginny nadšene vbehla do obývačky. Ron ju nasledoval a niesol si posledné noviny. Sadol si na sedačku v obývačke.

„Ahoj, Gin.“ Harry nervózne odzdravil.
„Ako sa máš? Vyzeráš hrozne.“ Prešla mu malou dlaňou po tvári.
„Ujde to.“ Odtiahol sa a sadol si vedľa Rona, ktorý sa prehraboval v starších novinách.
„Teraz nás nechaj, Ginny. Máme prácu,“ Ron zaujato listoval novinami, „musíme nájsť dajaké stopy. Čo povieš, Harry? Harry?“

Harry sledoval, ako Ginny odchádzala s Molly v náručí. Cítil sa zvláštne. Na okamih, ako keby zabudol na Draca. Ronov hlas ho vrátil do krutej reality. Draco je v pazúroch smrťožrútov. Jeho Draco. Jeho jediná láska.

Započúval sa do melódie, ktorá hrala z rádia. Smutná, pomalá pieseň, ktorá bola venovaná uneseným muklom a čarodejníkom.

Harry si spomenul na malé dievčatko v muklovskej telocvični, ktorému sa podarilo, schovať sa. Tisíckam detí, ale nie.

„Počúvaš ma?“
„Jasné.“ Harry sa pozrel na Rona.

Vytiahol plánik, ktorý mu nakreslil Jasper. Jediný muž, ktorý mohol tvrdiť, že sa dostal z Cháronovej loďky. (A/N: U nás sa hovorí: utiecť hrobárovi z lopaty.)

„Harry, snáď nebudeš veriť tým jeho výmyslom?!“ Ron sa snažil uchmatnúť kamarátovi plány z rúk.
„Prečo nie? Dáva to zmysel. Na čo by chcel Voldemort toľko muklov? Niekam ich umiestňuje. Už raz som to ministrovi povedal, aby sme brali do úvahy aj túto alternatívu. Tvrdil, že je to hlúposť a môj návrh hneď zavrhol. Vraj preto, lebo sa nedá veriť niekomu, kto v blázinci kreslí plániky táborov.“

„Presne. Súhlasím s Kingsleyom.“ Ron začal nanovo listovať v novinách.
„To jedine ja a Stev si myslíme niečo iné?“
„Čo iné?“
„Kingsley je dajaký čudný. On... Stev povedal, že v poslednej dobe mu prichádzajú dajaké peniaze na účet. A Stev...“
„Harry! Ty mi chceš povedať, že Kingsley je zamotaný v tých útokoch? Blázniš?! Náš Kingsley?!“ Ron sa rozosmial.
„A prečo nie? Keď Stev...“
„Harry, možno by si mal veriť aj iným ľuďom, ako bláznivému muklovi, ktorý si každé tri hodiny omočí posteľ a buzerantovi, ktorý...“ Ron sa zastavil a vystrašene pozrel na bledého Harryho.

„Ja som to tak nemyslel, prepáč.“

Harry mal nutkanie udrieť Rona, ale odolal. Slabo kývol hlavou na znak, že sa nič nestalo.

„Stev je dobrý chalan. Nemá dôvod vymýšľať si.“
„Dobre. Je to dobrý chalan. Ale musíš uznať, že ho Kingsley nemá v láske kvôli svojmu synovi.“
„To sú klebety. Steven s ministrovým synom nikdy nič nemal.“
„Hovorí sa, že... To je jedno. Nemá sa miešať do účtov. Môžu ho vyhodiť.“
„Hovoril som mu to, ale... počuješ to?“ Harry vstal a upravil hlasitosť na malom rádiu.
„Správy. Nehovoria, ale o útokoch.“ Ron mykol hlavou a začítal sa do novín.
„Pssst!“

Harry zväčšil hlasitosť.

„A, pani Kingsleyová, kedy si myslíte, že prídu Šumy-džúsy na trh?“
„To záleží na okolnostiach.“

Z rádia sa ozval silený, ženský smiech.

„A v čom majú byť iné od konkurenčných nápojov? Predsa len je čarodejnícka verejnosť zvyknutá na Magic-colu a Merlin-max.“
„Musím sa priznať, že sme vypustili do sveta veľkú reklamu. Ale je v nej všetko pravdivé. Úžasná chuť, bez kalórií...“


„Harry, vypni to.“
„Psst!“ Harry sa snažil zvýšiť hlasitosť ešte viac, ale otočil zlým gombíkom a prešteloval rádio.
„Nechaj to tak, prosím ťa. Poď sem.“

Harry nahnevane treskol po rádiu, keď sa dostal na pôvodnú frekvenciu, ale dovtedy už skončili správy.

„Čo ti je?“
„Počul si to?“ Harry sa zvali na sedačku.
„Hm, príde nový Šumy-džús. To je super. Molly o nich básni už týždne.“
„Super? Super?“
„Harry, si v pohode?“ Ron sa prestal prehrabovať v novinách.
„Jasné. Kingsleyová kúpila spoločnosť a Kingsley dostane na účet galeóny. Kingsley sa vôbec nepokúša pomôcť uneseným čarodejníkom a muklom, ale za to ma dal sledovať Jocobsom.“
„Čo? To máš odkiaľ?“
„Povedal mi to Steven.“

„Ach, tak.“ Ron sa opäť venoval novinám.
„Ty to nechápeš? Prečo je Kingsley taký pokojný? Prečo má na účte toľko zlata? A prečo mi zobral všetky právomoci jednať so zahraničím? Prečo boli zrušené hranice, ktorými sa k nám dostali smrťožrúti? Niekto ich musel otvoriť. Niekto na ministerstve. Sám si povedal, že tam bol zradca. A Draco to rozhodne nebol.“ Harry sa nervózne prechádzal po obývačke.

„Krič ešte viac, prosím,“ Ron vstal a zavrel dvere, „blázniš? Obviňuješ Kingsleya, že má prsty...“
„Vo vlastizrade? Hm, áno.“
„Harry, prestaň. Môžu ťa vyhodiť. Toto už nie je sranda.“
„To viem, Ron! A myslíš že pre Hermionu a Draca je to zábava? A pre tých ostatných.“
„Ale Kingsley je odjakživa na našej strane. Keď obviňuješ jeho obviňuješ aj Remusa, Dumbledora, aj sám seba. Harry, veď on riadi krajinu tak, ako sme to chceli my. Ako to chcel Fénixov rád.“
„Riadil. Riadil! Už neriadi. Dnes ráno si ma zavolal na koberček a mal som sa mu spovedať, prečo som prijal nových, mladých aurorov. Skoro ma prepustil.“

„A preto ho obviňuješ z vlastizrady? Harry, len preto, že má pravdu?“
„Čo má? Pravdu? Ron, vieš čo ja môžem robiť? Vieš, aké právomoci má veliteľ aurorov?! Mizivé. Oproti tým, čo som mal pred pár rokmi.“
„To sa volá márnivosť. Nemáš počúvať Skeetera a podobných. Kto ti hovoril, aby si cvičil sedemnásťročných?“
„Nechaj to tak,“ Harry rezignoval.

Započúval sa do melódie.

Nebol si moc istý tým, či by bol Kingsley schopný dať sa do kopy s Voldemortom. Zapredať sa. Ale nedávalo mu všetko zmysel.

Kingsleyho rozvod...
Jeho manželka...

Toto mu nezapadalo. Možno už len zo zvyku vo všetkom hľadá zradu a spojenie s Voldemortom.

Možno...

* * * *

Draco bezmocne ležal na chladnej dlážke. Choroba, ktorú mal už pár dní sa vôbec nezlepšila. Práve naopak. Pľúca ho silno boleli a už pár dní mal silný kašeľ.

Nevedel, ako dlho je už na samotke. Odhadoval to len podľa toho, ako často mu nosili jedlo. Raňajky, obed, večera. Ale ešte viac v obmedzenom množstve ako v spoločnej jedálni. Niekedy mal strach, či mu vôbec dávajú obyčajné jedlo. Párkrát rozmýšľal, či mu tam nesypú jed, alebo niečo podobné. Čím išiel čas ďalej, tak tým mu to bolo viac jedno.

Prešiel si po strnisku, ktoré sa mu vytvorilo. Vlasy ho nepríjemne škrabali.

Omrznutými rukami si pohladil brucho. Cítil, ako mu trčali rebrá. Nikdy nebol až takto chudý.

Spomenul si na deň kedy ich smrťožrúti uniesli. Spomenul si na svoju vetu o diéte.

Roztriasol sa pri predstave teplej večere, ktorú naposledy jedol v reštaurácií – Červený rubín. Nechal nedojedený tanier. Aký hlúpy zvyk. Čo by dal teraz za malý kúsok pečeného kurčaťa s teplou a mäkkou ryžou?

Zastonal, pretože jeho žalúdok prešiel silný kŕč.

Pri svojich výpočtoch sa dostal k číslu sedem. Sedem dní tu už takto sedel, ležal, stál...

V tme, samote. Bez kúska teplého jedla. Vždy, keď prišli smrťožrúti, aby mu dali jedlo, bál sa. Že ho zbijú alebo znásilnia, alebo zabijú. Nie preto, že by to chceli. Ale preto, že to chcel dozorca prvej skupiny.

Začal sa báť jeho.

Draco započul praskanie snehu pod ťažkými topánkami. Nalepil sa na studenú stenu. Rýchlo mu tĺklo srdce. Ešte stále mu nepovedali, kedy bude môcť vyjsť. Cítil sa bezmocne. Nevedel, čo sa deje. To bolo to najhoršie.

Harry, Hermiona, Dean... Čo robia?

Tu v tejto kobke nič nepočul. Bolo tu ticho. Pravdepodobne bola ďaleko od všetkých.

Dvere cvakli a pomaly sa otvorili. Draco zaškúlil a snažil sa oči prispôsobiť na krátky, ale intenzívny dotyk slnka. Rozboleli ho, keď uvidel pás jasného svetla.

Zatienil si ich rukou a ešte viac sa prilepil na stenu.

Smrťožrút nič nehovoril. Len položil misku na zem a opäť sa chystal zavrieť dvere. Draco sa rýchlo pozrel po miestnosti, pokým ešte mohol.

Malá miestnosť. Kamenné steny. Nič vnútri nebolo. Okrem... Dracovho nálezu, ktorý našiel v prvý deň. Pozrel sa rýchlo tam.

Ešte TO nezmizlo.

Keď prišli smrťožrúti prvý deň, aby mu doniesli raňajky, zistil, čo našiel. Svetlo preniklo pomedzi medzeru a vtedy prišiel na to odkiaľ sa šíri ten strašný zápach.

Na jednej hromade boli na kope nahádzané ruky a nohy. Prsty, lakte, lýtka. Všetko pekne pedantne odseknuté a položené na jednu hromadu. Z kopy sa šíril strašný zápach zhnitého masa. Pach z malých, detských končatín.

Dvere sa zavreli a smrťožrút sa pomaly vzďaľoval. Draco štvornožky preliezol ku svojej miske a rýchlo začal jesť kúsok suchého chleba. V týchto dňoch to bolo to najlepšie jedlo, aké kedy mal.

„Mukel?!“

Draco prestal jesť a s hrôzou sa pozrel na dvere. Myslel si, že smrťožrút hneď odišiel, ako to robil vždy.

„Uži si to. Dnes si tu naposledy. Zajtra sa vraciaš na jednotku.“

Draco cítil príjemný pocit rozlievajúci sa v jeho vnútri. Síce ho boleli zuby, triasol sa mu žalúdok a podlamovali sa nohy, bol šťastný. Toto miesto sa nedalo s ničím porovnať. Za tých pár dní sa zaprisahal, že sa do podobnej situácie už nikdy nedostane. Je mu jedno, čo pre to urobí. Už nikdy nechce sedieť na podobnom mieste. Sedieť a čakať v tme, v zápachu. Na mieste, kde mu boli jedinou spoločnosťou ľudské končatiny.

Pôjde preč. Bolo mu jedno, že späť do Tartarosu. Akékoľvek iné miesto musí byť lepšie ako toto. Spokojne sa oprel a začal si vychutnávať svoj obed.

Naposledy...

Aj keby to znamenalo smrť, aj tak by bol rád...

Predstava, že sa zbaví pachu tejto kobky. Mal pocit, že keď sa mu podarí niekedy odtiaľto vyjsť, bude mať ten odporný pach stále v nose. Už takto ho sedem dní prenasledovali nočné mory. Jediné, čo sa tu dalo robiť, bolo spanie. Pozeranie sa do tmy, bolo depresívne a únavné...

Ale poučil sa.

Teraz na to pôjde inak. Pokúsi sa vyrobiť ten elixír, ktorý oni tak chcú. Je mu jedno, čo spôsobuje. Aj tak tu zabíjajú deti... Nezabráni tomu. Pokúsi sa vyrobiť elixír, aby mu nerobili problémy a on medzitým... Pokúsi sa o útek. Spolu s Deanom a Hermionou.
Niečo vymyslí.

Musí byť cesta von. A on ju nájde. A nebude to nohami napred.



A/N: kapitola bez korekcie.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

.........

(Clemenza, 26. 4. 2008 11:36)

Darken: no na hp.ff mám do 10 kapitoly, ale už som poslala minulý týždeň pár ďalších na schválenie, tak by mali tam pribudnúť.

Nečítala si pravdepodobne všetky. Ostatné kapitoly po 10 si môžeš prečítať na slovenskom fane = www.fan-rockfort.net
Sem som pridala len posledné tri kapitoly. Vlastne som nerátala, že sem niekto bude chodiť a zverejnila som adresu len na fan-rockforte. Som rada, že si sem zablúdila:)Tak keď si chceš prečítať ostatok medzi tým, čo si čítala na hp.ff a tým, čo si prečítala tu... tak sa mrkni na fan-rockfort.net. Nick mám ten istý... samozrejme:)

~*~

(darken, 24. 4. 2008 4:52)

Ach jo... To vypadá hrozně zapeklitě, chudák draco a Hermiona. Jsem hrozně zvědavá, jak to dopadne.
Mimochodem kolikátá je tohle kapitola? Já jenom, že na hp.ff jsem četla 10 kapitol, tady m,áš tři, ale mně pořád připadá, jakoby mi něco mezitím chybělo.

for: Alexis

(Clemenza, 11. 3. 2008 20:03)

Lexie dostane spomienkovú.. čoskoro:DDD (:D)

...

(Alexis, 5. 3. 2008 10:13)

Lexie chce pokračování!!!!! :) A mohla bys přidat třeba taky nějakou hezkou vzpomínkovou kapitolu... *mrk, mrk* :)

...

(Alexis, 1. 3. 2008 18:35)

Způsobila jsi mi těžký psychický šok, i když v Tartarosu se tohle dalo celkem očekávat. Ale stejně. Šok.

Plasticine

(Clemenza, 1. 3. 2008 0:27)

Jaj, taká povzbudivá veta je na konci. Trošku sa teraz pritom musím usmiať. No, ale chudáčik Draco. Ani nevie do čoho sa púšťa.

Tak, tak. Prachy ničia človeka:) A charakter.

Tie končatiny...? Nazvime to... dočasné skladisko:) Draco mal smolu, že vystihol dobu, kedy smrťožrúti nestihli urobiť poriadok po sebe.

Pokračko? Zase ma to tak chytilo. Uvidím... Mám, ale víkend tak sa na to mrknem. Chcela by som už konečne odhaliť viac:)

.....

(Plasticine, 29. 2. 2008 21:47)

"A nebude to nohami napred. "
Páni. Ta věta je plná naděje a odhodlání...(Vybavím si filmy, kde hlavní hrdina prožije něco strašného, a přesto neztrácí nadějí a do toho optimistická hudba. Takový nejsilnější okamžik filmu.) Skvělé zakončení kapitoly.

Docela mě štve, že Harrymu nikdo nevěří, protože si taky myslím, že na Kingsleyho chování je něco podezřelého. Ať je v řádu nebo ne, pro galeóny udělá člověk cokoliv...

A zase si mi nasadila brouka do hlavy. Nechápu, proč smrtijedi skladují dětské končetiny. Má to nějaký význam nebo to má jen postrašit člověka na samotce?

Chtělo by to další kapitolku... Prosím, prosím, prosím. Zvědavost zabíjí.