2. Kapitola
12. 3. 2008
„Nie.“
„Harry!“
„Nie, Remus. Proste nie.“ Harry nahnevane rozhodil rukami a otočil sa priateľovi chrbtom.
„Nenúť ma ti rozkazovať, Harry.“ Remus si strčil ruky do vreciek a snažil sa, aby jeho hlas bol skutočne plný autority.
„Prosím?“ Harry sa pomaly otočil späť na Remusa. „Čo si to povedal?“
„Počul si.“ Remusov hlas zoslabol.
Nechcel niečo nariaďovať Harrymu, ale nemal na výber. Malfoy chcel na svoju ochranu najlepšieho a najlepším bol Harry Potter. Zlaté mešce už štrngali v ministrovom stolíku, a tak Harry musel len poslúchnuť nariadenia nadriadených.
„Ale no tak. Ber to ako oddych. Budeš bývať v Malfoy Manor... Odpočinieš si a dostaneš za to aj peniaze.“
„Nie! Nie, Remus. To jednoducho nejde. Ja... Mne je z celej ich famílie na vracanie. Ja to nemôžem zobrať.“ Harry udrel päsťou do stola.
„Už je rozhodnuté. Pridelili ti to a nemôžeš z toho vycúvať. Minister rozhodol za teba.“ Remus odišiel privrieť dvere Harryho kancelárie, aby sa hluk nešíril ďalej.
„Úžasné. Fakt úžasné,“ Harry si odhrnul prameň vlasov, ktorý mu spadol do tváre, „teraz som sa vrátil a hneď mi aj niečo museli dať. Ach, kedy tam mám ísť a nakoľko?“ Potter rezignovane zvesil hlavu medzi ramená.
„Bolo by najlepšie, keby si tam išiel čo najrýchlejšie. Zbaľ si len pár vecí. Všetko iné doma určite majú.“ Remus zodvihol zo stola magazín s nápisom Home sweet home, kde hneď na titulnej strane bola odfotená luxusná obývačka z Malfoy Manor.
„Fakt pôsobivé, Remus.“ Harry si nahnevane skrížil ruky na hrudi a postavil sa do bojovej polohy.
„Budeš tam dovtedy pokým sa oni neupokoja. Chyť toho chlapíka, čo ich vydiera a môžeš ísť domov.“ Starší auror sa zastavil v rozhovore.
„Harry? Vlastne prečo si sa vrátil domov? Ja som myslel, že potom prípade toho masového vraha v Nemecku hneď odídeš domov za Cho.“
„Odišiel som.“ Harry popravde priznal.
„A?“ Remus sa posadil za stôl a pozorne počúval.
Ako jediný totiž vedel o všetkom v Harryho živote. Harry sa s Ronom prestal stýkať a časom sa odlúčili. Hermiona odišla do zahraničia a volali si len na sviatky. Jediný, kto mu ostal verný, bol Remus Lupin.
„Povedal som jej to,“ Harry sa nadýchol, „povedal som jej, že som bisexuál, a že ma priťahujú muži. Opýtal som sa jej, že či by jej vadilo, keby som mal vzťah s ňou, a popritom priateľský vzťah s mužom.“ Harry si sadol za svoj stôl a prehrabol si čierne vlasy.
„Nepochopila to?“ Remus vedel, ako dlho sa na tento oznam Harry pripravoval.
Pridlho otáľal a nechal veci zájsť priďaleko. Správu o svojej bisexualite jej povedal mesiac pred svadbou.
„Samozrejme, že nie. Vynadala mi do buzerantov, klamárov a podvodníkov. Vraj som jej ublížil a zradil ju. Zničil jej život. Nebol som k nej úprimný a nechal to zájsť priďaleko.“
„Chceš povedať, že nemala pravdu? Harry, vieš to o sebe už dosť dlhú dobu. Mal si jej to povedať na začiatku.“
„Nepochopila by to. Bál som sa, že ma opustí.“ Harry nešťastne zakňučal a oprel sa čelom o dosku stola.
„Takto si to urobil určite lepšie. Čo budeš teraz robiť? Pôjdeš ju odprosiť?“
„Nie. Myslím, že je definitívny koniec. Povedala, že by nezniesla pomyslenie, že mám sex aj s mužom. Myslel som, že nebude...“
„Žiarliť?“ Remus sa pousmial, aby tak zodvihol Harryho sklesnutú náladu.
„Hej.“ Harry zodvihol hlavu späť do pôvodne výšky, aby videl na priateľa.
„Cho bola proste taká, Harry. Ja... nechcem vravieť, že som to vravel, ale vravel som to.“
„Pomohol si mi, ďakujem.“ Harry si neodpustil ironickú poznámku.
„Neber to tak tragicky. Hovor si, čo chceš, ale k Cho ste sa príliš nehodili. Ty nie si ako ona.“
„Remus? Čo si myslíš? Je to zlé, keď sa mi páčia aj muži? Si jediný človek, ktorý o tom vie... Neviem, ako by sa zachoval môj otec, keby to vedel. Nezmieril by sa s tým.“
„Povedal by, že je to tvoje súkromie, Harry. Myšlienkam a túžbam nezavelíš. Jediný, kto sa s tým musel zmieriť si bol ty sám. A to bolo to najťažšie.“ Remus potľapkal Harryho po pleci.
„Vďaka, Remus. Neviem, čo by som bez teba robil.“
„Ach, však počkaj. To tvrdíš teraz, ale keď si nájdeš dajakú babu, alebo dajakého fešáka... hneď budeš inak rozprávať. Už zabudneš na starého priateľa.“
„Prestaň. A okrem toho teraz nemám chuť nadväzovať vzťah. Rozhodol som sa, že už nebudem hľadať a počkám si.“
„Hm, zaujímavá teória. Ešte pred týždňom si sa chváli, že si si našiel dajakého svalovca a teraz...?“
„Z toho nič nebolo. Nebol... nebol mi sympatický. A stále mi rozprával iba oplzlé reči.“
„Aké, pri Merlinovi?“ Remus sa snažil zachovať vážnu tvár. Vedel, že Harry nie je žiadne neviniatko a o sexe s mužom sníval už dlho.
„Vieš asi... Čo by so mnou robil. Kde by to robil. S čím by to robil. Ako by to robil. Potom začal rozprávať o svojich bývalých a vtedy som povedal, že musím ísť domov. A dodal som, že za manželkou.“
Remus nechápavo krútil hlavou.
„Vieš ty vôbec, čo chceš?“
„Momentálne chcem mať voľnosť. Venovať sa práci. Ale ani tomu sa nemôžem venovať, pretože sprostý minister ma priradil k Malfoyovcom, kde nepohnem ani prstom a budem stretávať toho namysleného kreténa.“
„Ktorého? Luciusa alebo Draca?“
„Jeden horší ako druhý.“
„No... aby si sa nám nezamiloval.“
„Vieš, že nie som na blondínov. A už vôbec nie na Malfoyovcov. Namyslení snobi. Pekne zarábajú. V Nemecku boli v každej drogérií ich sprosté výrobky. Elixír na večnú mladosť, elixír proti šediveniu vlasov, proti-vráskové sérum...“
„Potter!“
Obidvaja muži pozreli na minstra stojaceho vo dverách.
„Za hodinu máte byť u Luciusa Malfoya.“
„Áno, pane.“ Harry po zabuchnutí dverí si opäť oprel čelo o dosku stola a nešťastne zastonal.
„Och, Remus. Kto má teraz horšiu prácu ako ja?“
„No, čo taký Draco Malfoy. Predstav si, ako musí kšeftovať, aby udržal to ich impérium.“ Remus sa usmial, keď sa Harry pokúsil do neho trafiť stojan na ceruzky.
Remus sa začal smiať, keď videl Harryho výraz. „Naozaj, Harry. Predstav si, ako maká.“
* * * *
„Posledné stávky, prosím.“
Draco si urovnal kopček žetónov a sledoval, ako sa točí ruleta, kde bolo aj jeho šťastné číslo.
„Červená trojka. Vyhráva mladý pán.“
Draco sa usmial a oboma rukami si prihrnul nové žetóny k sebe.
„Ďalšie stávky, prosím.“
Blondín sa porozhliadol po kasíne a zodvihol ruku do vzduchu, aby si tak privolal čašníčku. Mladá čarodejníčka v čierno-bielej uniforme priniesla na tácke Dracovo pitie a odobrala sa k pultu. Malfoy za ňou ešte hľadel a znalecky prešiel od úzkych členkou v lodičkách ku kratučkej sukni. Zasnene si zahryzol do jazyka a peru si oblizol. K ústam priložil pohárik a trošku si usrkol.
„Ďalšie stávky, prosím...“
Zahľadel sa na ďalšiu ženu. Tentoraz na hráčku pri stole s čarodejníckymi kartami. Spoznal v nej osobu, ktorú hľadal.
Aj teraz postupne prešiel po ženskom tele. Čarodejníčka mala na sebe malé, čierne, kokteilové šaty, ktoré sa jej na stoličke vyhrnuli a odhaľovali tak čipkovaný pás na silonkách. Draco prižmúril oči a dokonca zbadal aj tenkú šnúrku vytŕčajúcu z pod sukne, ktorú identifikoval ako podväzkový pás.
Do rúk si zobral svoj drink a rozhodol sa ísť obchodovať. Žetóny si urovnal a neznačil krupierovi, že o chvíľu príde späť. Sám to odhadoval... tak na hodinu. Možno aj menej.
Priblížil sa k stolíku s kartami, kde sa čarodejníčke vôbec nedarilo a väčšinu jej galéonov držal v rukách bankár.
„Počul som...“ Draco sa jemne nahol k žene a pohladil jej holý krk, ktorý nechránili ani vlasy vypnuté do drdola.
„Počul som, že keď vypijete pred hrou obľúbený nápoj, mala by sa vám hra viac dariť.“
Žena prekvapene otočila hlavu, aby videla do tváre neznámemu.
„Pán Malfoy, čo vy tu robíte?“ Koketne si prehodil nohu cez nohu a Draco tak mal možnosť opäť vidieť kúsok čierneho podväzkového pása.
„Dal som si voľno. Vyhrali ste niečo, slečna Rose?“
„Nie. Žiaľ som všetko prehrala.“ Čarodejníčka sa zachichotala a sčervenela, keď jej Draco narovnal ramienko na šatách, ktoré jej skĺzlo trošku nižšie.
„Ale viete, ako sa to hovorí. Nešťastie vo hre... šťastie v láske.“ Draco sa usmial a ukázal svoj žiarivo biely úsmev a zuby, ktoré boli jeden ako druhý.
„Myslíte?“ Rose sledovala Dracovu hruď v bielej košeli, ktorá sa napínala a pomaly sa pohybovala v rytme dýchania.
„Samozrejme.“
Draco si pripravil svoj plán, ktorý vymyslel pri hre rulety a rozhodol sa ho držať. Momentálne potreboval informácie o konkurentovi zo Španielska.
Potreboval ho vytlačiť z trhu elixírov. Potreboval nájsť jeho slabú stránku a prípadne ho aj vydierať.
Hodila by sa mu diskreditujúca informácie typu: Mal som pomer s nezletilou osobou. Spreneveril som peniaze. Neplatím dane.
Jednoducho niečo čím by sa ho zbavil. A vedel, kto by mu mohol poradiť a pomôcť. A keď už takto náhodou stretol sekretárku svojho konkurenta – slečnu Rose Delarosovú...
„Nedáte si niečo na pitie?“ Zastrčil jej premeň vlasov za ucho. „Víno alebo niečo tvrdšie?“
„Dám si veľmi rada,“ slečna Rose potichu pípla a zahľadela sa skôr na pár centimetrov odhalenej kože, ktorú Draco ukazoval na obdiv. Dva gombíky si vždy nechával odopnuté.
„Mám tu v hoteli izbu,“ Draco sa pozrel na hraciu dosku, „mám tam vychladené šampanské.“
Rose Delarosová potichu prehltla, keď si uvedomila, čo jej vlastne Draco Malfoy navrhuje. Zahniezdila sa na malej stoličke, pretože už len pri predstave sa znepokojila a vzrušila zároveň.
„Čo poviete?“ Draco sa rozhodol doviesť svoje snaženie k dokonalosti. Nahol sa k žene ešte bližšie a nepozorovane jej vsunul dlaň pod šaty.
Nemal zase toľko času zaoberať sa jedným zvádzaním. Ale pre obchod bol rozhodnutý urobiť čokoľvek a kedykoľvek. Niektorí to volajú chodenie cez mŕtvoly. Draco Malfoy to volal obchod.
„Samozrejme.“ Žena pomaly vstala, aby udržala rovnováhu na vratkých nohách.
Draco ako pravý gentleman ponúkol slečne svoje rameno, o ktoré sa Rose hneď zachytila. Nasmeroval ju ku schodisku a dúfal, že tento obchod mu zaberie necelú hodinu.
Komentáře
Přehled komentářů
Ha! Ha! Ha!
(nejsem schponá napsat něco smysluplného... dostala jsem záchvat smíchu... :) :) :)
:) Hi!
(Alexis, 12. 3. 2008 18:24)