„Nemal si ísť so mnou,“ Harry sa obzeral okolo seba. Krútil hlavou na všetky strany a hľadal číslo domu 45. „Nie si auror. Keby sa to dozvedeli moji nadriadení, mohli by ma vyhodiť.“

„Potter, ty si tiež dostal za úlohu strážiť mňa a môjho otca,“ Draco kráčal za rovno Harrym a zapaľoval si cigaretu, „tiež sa nemáš hrať na detektíva a chodiť navštevovať podpaľačov do domu ako podomový predajca starých kobercov.“ Zapálenú cigaretu si vložil do úst a zapol si kabát.

„Dom je zabezpečený a Lucius má aj tak obchodné stretnutie. Ideme len na otočku. Ani nezistí, že som bol preč.“ Harry prižmúril oči, keď mu Draco poslal cigaretový dym priamo do tváre.

Kráčali pomedzi staré tehlové radové domy. Štvrť bolo pomerne pokojná a okrem pár opitých tínedžerov motajúcich sa okolo preliezok tu nebolo nič nezvyčajné.

„Otec nič nevie?“ Draco si opäť potiahol a s nechuťou sledoval muklovských chlapcov ako dvaja z nich začali do seba strkať a po chvíli sa už váľali na zemi a tĺkli hlava-nehlava.

„O čom?“ Harry mal nutkanie zasiahnuť do bitky, ale nebolo treba. Obidvoch upokojili ich priateľky. Harry na pol ucha zachytil Dracove vulgárne nadávanie na muklovskú mládež.

„O tých dokladoch. Keď sme prišli domov tak už boli všetci v izbách. Ja som sa išiel osprchovať a ešte sme sa potom pomilovali s Eddie.“

Harry sa mykol po poslednej poznámke a keďže nevedel čo na to povedať vydal len súhlasné zamrmlanie a dúfal, že sa v tom Draco ďalej nebude piplať.

On sám sa s Luciusom už večer nezmohli na nič. Obidvaja boli unavení a skoro hneď zaspali.

„Vy ste nič nerobili?“ Draco si potiahol a pomaly vydýchol. „Keď ste sa tak srdečne vítali v hale a slintali ste sa.. myslel som, že si ťa podal.“

„Mohol by si začať brať môj vzťah s Luciusom už konečne vážne? Aj inak ako len sexuálne?“ Harry nazlostene pridal do kroku.

„Nemôžem.“ Draco sa vyhol hlúčiku študentov, ktorí utekali na autobus a zadusil o múr domu zvyšok cigarety. Ohorok dopadol na dlaždbu a Draco ho elegantne prekročil. „Nemôžem brať vzťah, kde je tridsať ročný rozdiel inak.“

„Dvadsaťšesť.“

„To je jedno. Môžeš byť vekom môj brat. Jeho syn. Má päťdesiatku na krku... máš si začať vzťah s niekým komu je tak ako tebe.“

„Malfoy, ty si v živote nemal staršiu milenku?“

„Mal, ale dobre si povedal... milenku. Nie partnerku.“

„Niekedy vek nie je až taký podstatný. Na Luciusovi ani nie je vidieť, že by mal toľko rokov,“ Harry sa zastavil pred domom s číslom 45. Obozretne sa obidvaja porozhliadli okolo, ale nikto nebol ani len na blízku okrem jednej strakatej mačky, ktorá sa obtierala o malý plot. Otvorili malú bránku a vystúpili na tretí schodík.

„Priprav si pre všetky prípady prútik.“ Harry stlačil zvonček a čakal asi pol minúty pokým im boli otvorené dvere.

„Ehm, dobrý deň. Býva tu John O'Reily?“

Medzi pootvorenými dverami stála menšia guľatejšia dáma v stredných rokoch a zvedavo na Harryho čelo a Dracovu tvár vyvaľovala oči.

„Tak býva alebo nebýva? Na dverách máte napísané manželia O'Reilyovci. Nepýtame sa až takú ťažkú...“

„Draco,“ Harry do nie príliš zdvorilého Draca štuchol lakťom a snažil sa zachrániť situáciu. „Mali by sme na Johna pár otázok.“

„Iste. Iste poďte ďalej,“ malá žienka otvorila dvere a nechala obidvoch mužov vstúpiť do svojho skromného príbytku. „Dáte si niečo na pitie?“ koktala nervózne a stále si obidvoch obzerala.

Harry svoj prútik schoval, ale Draco ho stále držal v ruke a obzeral si jednoduché zariadenie O'Reilyovcov.

„Ja si dám čaj,“ Harry sa milo usmial, „pani...“

„Vilma. Vilma O'Reilyová. John je môj manžel,“ Vilma si nepokojne stískala prsty a utierala spotené dlane, „John nič neurobil,“ vykríkla, „on... nie je žiadny kriminálnik, pán Potter. Nie je!“

„Ja nikoho neobviňujem. Prišli sme sa len porozprávať.“

„Prinesiem ten čaj,“ Vilma si utrela dlane o kvietkovanú zásteru, ktorú mala na sebe a zmizla z miestnosti, kde obidvoch usadila.

„Tipujem, že je šmukelka,“ poznamenal sucho Draco pokým si prezeral zariadenie v obývačke, „za celú dobu nevytiahla prútik a čaj robí ručne.“

„Aj keby bola je to jedno,“ Harry si tiež prezeral miestnosť.

Malá knižnica, dva staré gauče, na ktorých bol zničený žltý poťah a malý konferenčný stôl s dózou na sladkosti. V knižnici si Harry všimol fotografie mladého muža, ktorý mohol byť rovnako starý ako on alebo Draco.

Inak nič neobvyklé.

Až na nie príliš zanedbateľný fakt, že rodina bola očividne zle finančne zaistená a hodili by sa im peniaze.

„Mohol by si schovať ten prútik?“ Harry si všimol, čo Draco stále kŕčovito zviera medzi prstami, „tá osoba má skoro päťdesiat rokov. Nevie čarovať a sme na ňu dvaja. Myslím, že by ťa neporazila ani v pästnom súboji.“

Draco nedôverčivo strčil prútik do kabátu. „Ja tu ale piť čaj nebudem. V takejto diere som nebol poriadne dlho.“

„Hovor tichšie. Nech ju neurazíš.“ Harry si až teraz všimol, že v jednom z kútov stálo niečo zakryté veľkou bielou plachtou. Chcel sa na to ísť pozrieť, ale započul, ako sa k nim Vilma blíži a nesie tácku s čajom.

Harry si pomyslel, že Draco mal pravdu. Tácku skutočne niesla vo svojich rukách bez použitia kúzla. Zásteru už na sebe nemala a dokonca si aj upravila svoje svetlé vlasy do voľného drdolu.

„Prosím, posaďte sa,“ ukázala na ošumelú sedačku a položila šálky na malý stôl. „Prepáčte nestihla som upratať.“

Draco si nahlas odfrkol a Harry sa zahanbene pozrel na koberec.

Vilma zaznamenala Dracovo gesto a zachvel sa jej hlas. „Prečo... hľadáte Johna, pán Potter?“

„Našli sme jeho doklady. Chceli by sme sa ho len opýtať na pár otázok,“ Harry sa snažil pôsobiť čo najlepšie. Vedel, že samotný prvý dojem urobí najviac a zvlášť čo sa týka starších dám, ktoré z neho boli vždy tak povediac unesené.

„Našli sa na dosť neobvyklom mieste na našich pozemkoch,“ zapojil sa do rozhovoru Draco a Vilma sa roztriasla ešte viac, „moja rodina vlastní sídlo Malfoy Manor. Volám sa...“

To Dracovi skočila do reči Vilma: „Viem veľmi dobre, ako sa voláte, pán Malfoy. Poznám vaše meno. Aj meno vášho otca,“ tento krát si znechutene odfrkla zase Vilma.

Harry sa rozhodol naliať si čaj a počúvať kam sa tí dvaja dostanú.

„Mám jednoduché vysvetlenie, prečo sa mohli nájsť doklady môjho manžela u vás na pozemkoch.“ Vilma si taktiež naliala čaj. „Samozrejme... vaša rodina si to nemôže pamätať. Pokiaľ nie sme vaši obchodní parteri a nemáme na účte niekoľko miliónov... obyčajní ľudia sú vám ukradnutí. Pohŕdate nimi.“

„Nepohŕdam pokiaľ sa vedia o seba postarať a nežijú ako dobytok v takomto... bordely.“

„Draco,“ Harry sa snažil zahriaknuť blondína, ktorý sa už nadýchol, aby vychrlil ďalšie jedovaté poznámky.

„Neprekvapuje ma vaše chovanie. Nie je ťažké narodiť sa so striebornou lyžičkou v ústach. Zdediť majetok, investovať ho kam vám povedia a hrať sa na boháča. To by dokázalo aj päťročné dieťa.“

„Naozaj?“ Draco sa naozaj premáhal. Sľúbil Harrymu, že si dá pozor na jazyk, ale tá baba to skutočne preháňala. „Dožičil by som vám taký jeden deň v mojej práci.“

„Zobudiť sa o jedenástej doobeda a do piatej večera sedieť za stolom a laškovať so sekretárkou? Musí to byť náročné. Nepracujete ako skutoční muži. Ako môj muž.“

„Ehm, kde pracoval váš manžel... pracoval u Malfoyovcov?“ Harry využil chvíľku ticha kedy sa obidvaja snažili nadýchnuť, aby mohli pokračovať v škriepke.

Vilma sa otočila so šálkou v ruke k Harrymu. „Áno, pracoval tam niekoľko rokov. John reštauruje staré zrkadlá a obrazy. Cenné starožitné predmety,“ rukou mykla na predmety v rohu zakryté bielou plachtou.

„Mohol by som sa pozrieť?“ Harry položil šálku späť na tácku a milo sa usmial.

„Iste,“ Vilma vyskočila na krátke nohy, „John je v reštaurovaní skutočne jednotka. Pracuje aj v Rokforte. Je najlepší vo svojom obore.“

„O tom nepochybujem.“ Harry išiel za Vilmou a nenápadne sa počas chôdze nahol k Dracovi, ktorý ostal sedieť. „Prestaň sa chovať ako idiot.“

„Nebude ma urážať dajaká stará...“

„Chceš zistiť, kto vám strpčuje život?! Tak ma nechaj pracovať.“

Draco si zložil kabát a snažil sa uvoľniť v malej sedačke. Sledoval, ako Vilma strháva plachtu a ukazuje starožitné zrkadlá.

„Toto je zrkadlo ukazujúce vášho nepriateľa,“ Vilma poklapkala prstami po krásne vyrezávanom ráme, „bolo dovezené z Rokfortu pred pár dňami.“

„Máte ich tu veľa,“ Harry poznamenal na hŕbu starožitností, ktorá zaberali veľký priestor už aj tak z malého bytu.

„John celú robotu robí doma vo svojej pracovni. Tu je zrkadlo lásky. Ukáže vám osobu, ktorú milujete. Je to zvláštne zrkadlo. John ho opravuje už desiatykrát,“ Vilma sa po dlhej dobe usmiala a tiež poklepkala po zlatom ráme. „Páriky sa pred neho postavia a zrkadlo má potvrdiť ich lásku tým, že sa odraz zhoduje s objektom stojacim pred ním. No lenže sa stalo, že v odraze namiesto svetlovlasej slečny s modrými očami, ktorá stála so svojím milým v očakávaní pred zrkadlom sa zrazu zjavila čiernovlasá so sivými očami a bolo to.“

„Váš manžel teda reštauroval niečo u Malfoyovcov aj teraz v blízkej dobe?“

Vilma opäť zakryla zrkadlá plachtou. „Už dlhšie nič. Myslím, že naposledy to boli obrazy. Veľký rodinný obraz pána Luciusa s manželkou a ich synom. Ale to bolo dávnejšie... určite to bude aj tri roky dozadu.“

„Päť rokov.“ Po dlhej dobe sa ozval aj Draco. „Rám aj samotný obraz boli zničené od červeného vína a skla.“

„Áno, presne tak. Pamätám si to, pretože ten obraz bol veľmi veľký a mali sme problém skladovať ho v našom dome.“

„Päť rokov? Odvtedy nič?“ Harry si zamyslene poškriabal čelo.

„Myslím, že nemal žiadnu objednávku. Aspoň o tom neviem.“

„No a ako dlho vášmu manželovi chýbajú doklady, pani O'Reilyová? Určite to nebude päť rokov.“ Draco sa načiahol po tretej prázdnej šálke a odvážil sa naliať si čaj.

„To nie,“ prešla okolo Harryho a sadla si na sedačku, „prečo to vôbec tak vyšetrujete? Sú to len doklady.“

„Pred dvomi dňami boli podpálené stajne na pozemkoch Malfoyovcov a okrem veľkej finančnej straty ide hlavne o ohrozenie ich životov. Okrem toho sa rodine niekto opakovane vyhrážal a dokonca sa aj dajaký muž pred pár mesiacmi dostal do sídla a napadol Luciusa Malfoya.“

„Vy si myslíte,“ Vilma si zhrozene sadla a už sa od toho momentu na Harryho tak prívetivo nikdy neusmiala. „John je ten najmierumilovnejší chlap akého poznám. Nie je to žiaden grázel. Nemáme moc peňazí, ale nikdy by nikomu neublížil!“

„Netvrdím, že to bol váš manžel, ale musíme sa niečoho chytiť. Tie doklady sa našli ďaleko od sídla. Je to čudné keďže tvrdíte, že váš manžel nemal objednávku u Malfoyovcov už päť rokov.“

„Doklady sa mu stratili nedávno. Bude to pár týždňov. Nechápem, ako sa tam dostali.“

Všetci traja sa mykli, keď započuli, ako sa otvorili vchodové dvere a následne sa ozval hrubý mužský hlas.

„Vilma? Som doma.“

Harry inštinktívne zovrel vo vačku prútik. Nevedel presne prečo, ale mal pocit, že John O'Reily dajako súvisí s tým čo sa u Malfoyovcov deje.

„Ahoj, zlato. Poď ďalej máme tu návštevu,“ Vilma sa zahniezdila na sedačke a pozrela na obidvoch mužov.

„Návštevu?“ John sa opäť ozval. Bolo počuť, že si vyzliekol bundu a uložil ju do skrine. „Michael sa teda pochlapil, že nás prišiel navštíviť už tretíkrát za tento mesiac.“

„Ehm, to nie je náš syn, John.“

John zvedavo nakukol do obývačky a zaznamenal, že im na sedačke sedí Harry Potter. Prekvapene zažmurkal a pozrel na zvyšok návštevy. Mladý Malfoy si arogantne obzrel muža od hlavy po päty.

John O'Reily bol vysoký muž atletickej postavy. Dobre stavaný silný chlap.

Harryho hneď napadlo, že to nie je typ, ktorý sa hodí na sedenia a reštaurovanie starých zrkadiel.

John začal pomaly ustupoval späť do chodby až sa zrazu otočil a vybehol na ulicu.

Harry okamžite vstal zo sedačky a ešte stihol okríknuť Draca, ktorý ho chcel nasledovať, aby sa z domu O'Reilyovcov ani nepohol.

* * *

„Ja mám voľno celú noc,“ Harry unavene hľadel na Johna O'Reilyho, ktorého vypočúval už piatu hodinu.

„Povedal som vám čo viem. Pustite ma!“ zaprotestoval John.

„Povedali ste mi len to, čo som vedel aj od vašej ženy. Pokiaľ mi nezačnete hovoriť pravdu, použijem iné prostriedky, aby som to z vás dostal.“

„Nemôžete sa mi vyhrážať!“

„Ste obvinený z vniknutia na cudzí pozemok, podpaľačstva, vydierania a pokusu o vraždu. Mám právo robiť vám oveľa horšie veci... veci nad akými ste ani len nesnívali.“

„Malfoyovcov som nevidel niekoľko týždňov. Nič som nepodpálil! Pri Merlinovi, pustite ma nech idem domov!“

Harry si unavene prešiel po tvári. Vedel, že ten chlap klame, ale John O'Reily bol taký odhodlaný v tých klamstvách pokračovať, že si Harry nevedel pomôcť.

„Prečo boli nájdené vaše doklady na pozemkoch?“

„Neviem.. asi mi ich niekto zobral a nainscenoval to tak, aby to bolo na mňa.“

„Vraveli ste, že nemáte žiadnych nepriateľov,“ Harry sa zamračil a pozrel sa do poznámok, „ach, áno. Spomínali ste jedného. Muklovského poštára, ktorý vám nenosí pravidelne výtlačok objednaného časopisu.“

Harry zabubnoval prstami po papieroch a opäť sa zahľadel na Johnovu tvár.

„Chcete povedať, že to nainscenoval on, pretože vám už nechcel nosiť noviny?“

„Ja neviem... možno.“ John sa začervenal a sklopil pohľad na sivú klzkú zem.

„Alebo iný poštár? Čo poviete?“ Harry sa snažil skryť zlú náladu a podráždenosť.

Už mohol byť dávno s Luciusom.

„Uťahujete si zo mňa?!“

Harry vstal a prešiel k stolíku s fľašou vody. Pokiaľ vyšetrovanie trvalo viac ako päť hodín mal Harry ako jediný auror povolenie od samotného ministra použiť Veritaserum.

Keby to bolo také jednoduché aj pri muklovských vyšetrovaniach...

Postavil na stôl dva poháre s vodou a sadol si späť na svoje miesto. John pozrel podozrievavo na priezračnú tekutinu, ale akonáhle sa napil z vody aj Harry, odpil si aj on.

Harry pred tým však užil prípravok, ktorý zmierňoval účinok elixíru pravdy. Po požití pocítil zvláštny pocit, ale ten rýchlo pominul.

„Takže ešte raz a od začiatku. Prečo sa našli vaše doklady na pozemkoch?“

John si prikryl prekvapene ústa. „Zdrogovali ste ma?!“

„Nie, to je len elixír. Pomôže nám odhaliť veci, ktoré viditeľne zahmlievate.“

„Začneme,“ Harry sa zahľadel na svoje poznámky, „prečo sme tam našli vaše doklady?“

„Pretože,“ John sa nadýchol, ale aj keď sa veľmi premáhal začal hovoriť pravdu, „bol som v dome,“ bolestne sykol a pozrel opäť na podlahu. „Bolo to asi pred pár mesiacmi. Raz v noci.“

„Takže ste to naozaj vy.“ Harry si spomenul na udalosť, ktorá sa stala už pomerne dávno.

Prvý a posledný kontakt s mužom, ktorému sa mu podarilo dostať sa do sídla. Luciusa povalil na zem a keby Harry vtedy rýchlo nezakročil, Malfoy mohol byť mŕtvy.


„Je tu niekto?“ Lucius povedal prvú otázku, ktorá mu prišla na myseľ. Keby nebol v tejto situácií určite by sa opýtal niečo menej stupídneho.

„Haló?“

Lucius prehltol sliny. Stále počul zrýchlené dýchanie.

Chcel si pomaly vytiahnuť prútik, keď ho niekto povalil na zem. Prútik mu neznámy vytrhol a ústa zakryl dlaňou. Lucius cítil ťarchu muža. Vnímal jeho spotené ruky, ktoré mu tlačili na ústa...

„Zavri hubu!“ Neznámy pritlačil rukou na hruď pána domu a vyrazil mu tým na pár sekúnd dych.

„Tak čo?! Páči sa ti to?!“ Útočník nadvihol Luciusa pár centimetrov nad zem a buchol ním o koberec. „Tak páči?!“

Lucius sa snažil nadvihnúť, ale druhý muž mal viac sily. Vedel si predstaviť, že toto sú tie posledné minúty v jeho živote. Nemal mu kto pomôcť.

Útočník zobral svoj prútik a namieril ho na Luciusa. Chcel vyrieknuť formulku, ale jeho prútik odhodilo iné zaklínadlo prichádzajúce z druhej strany miestnosti.

Lucius využil prekvapenie muža a vyšmykol sa z jeho držania.

Útočník spanikáril a snažil sa nájsť cestu pomedzi nábytok. Harry vybehol za ním na chodbu a nasledovne aj na poschodie. Vbehol do Luciusovej spálne, ale muža nikde nebolo. Namiesto toho bolo už otvorené aj druhé okno. Harry pribehol k oknu a stihol zazrieť muža, ktorý sa odmiestnil na pozemkoch Malfoy Manor.


Harry pocítil neskutočnú zlosť na Johna O'Reilyho. Osoba, ktorá sedela pred ním vydierala muža, ktorého miluje. Nie len to... skoro ho zabila.

„Ušli ste cez Luciusovu spálňu. Dom poznáte veľmi dobre. Každú miestnosť ste za tie roky mohli poznať naspamäť... nebol pre vás problém vyznať sa tam aj po tme. Okrem toho viete ohodnotiť cenné kúsky. Vedeli ste koľko peňazí majú len v podobných starožitnostiach, a to bolo veľké lákadlo pre niekoho kto nemá veľkú finančnú rezervu.“

„Ani vy nie ste z tej vrstvy ako oni,“ John nahnevane zazrel na Harryho a späť na zem, „nemusíte sa ku mne správať, ako k dajakému zločincovi. Bola to len krádež.“

„Chceli ste Luciusa Malfoya zabiť. To podľa vás je zanedbateľný fakt?“

„Zabiť?“ John prekvapene zažmurkal. „Nie, nikdy. Nikdy by som nikoho nezabil.“

„Veď ste sa mu vyhrážali! Písali ste mu listy, že ak vám nedá peniaze, že ho zabijete. Vtedy v noci mal priložený VÁŠ prútik na krku!“

„To nie je pravda!! Nikomu som nič nepísal. Nechcel som mu ublížiť. Keď ma tam vtedy v noci našiel, nechcel som mu ublížiť, len ma prekvapil. Spanikáril som. Nevedel som čo mám robiť tak som na neho skočil. Keby zistil, že som bol v dome... nedostal by som sa z Azkabanu. Poznám Malfoyovcov.“

Harry si poškriabal unavený zátylok. Všetko ho bolelo a toto bolo skutočne vyčerpávajúce.

„Nemám veľa peňazí. Reštaurovanie mi veľa nevynáša... o staré zázračné predmety ľudia strácajú záujem. Je to luxusný tovar. Nemôže si to každý dovoliť. Manželka pracuje ako učiteľka v muklovskej škole. Potrebujeme peniaze pre nášho syna. Skončil teraz v Rokforte a potrebuje peniaze do budúcna.“

„Ja to všetko chápem, pán O'Reily, no to neznamená, že sa musíte uchyľovať k takýmto činom.“

„Mrzí ma to. Luciusovi Malfoyovi ani nikomu z ich rodiny som nepísal žiadne výhražné listy. Nepodpálil som žiadne stajne a nechcel som mu ublížiť. Nemám tú rodinu v láske, ale neublížil by som im. Nemám dôvod.“

„Doklady?“ Harry privrel unavene viečka. Bol opäť nazačiatku. Chytil obyčajného zlodeja, ktorému sa dokonca ani nepodarilo nič ukradnúť.

„V ten večer som ostal na pozemkoch dlhšie. Poznám tam jednu chatku a čakal som v nej pokým sa zotmie. Potom som išiel dnu a zvyšok už poznáte.“

„Odmiestnili ste sa ako ste vybehli z domu.“

„Áno. Odvety som sa k sídlu nepriblížil.“ John pokýval hlavou. Dúfal, že to Harry pochopí a postí ho domov. „Pán Potter, moja žena sa o mňa určite už veľmi bojí.“

„Nemôžem vás len tak pustiť, pán O'Reily. Vnikli ste na cudzí pozemok a ohrozovali pána Malfoya. Budete tu musieť pár dní, týždňov ostať a pravdepodobne si odpracujete dajaké verejné práce.“

Muž skormútene zvesil plecia.

„Zmenšia vám trest, keď mi ešte odpoviete na pár otázok.“

„Iste,“ ochotne odpovedal John.

„Pracovali ste u Malfoyovcov, keď ešte žila Narcissa Malfoyová, mám pravdu?“

„Áno. S ňou som bol v kontakte najčastejšie. Jej manžel ani syn neboli skoro vôbec doma a ona bola predsa len tá, ktorá sa o všetko v sídle starala. Dekorácie, opravy, kúpa nového nábytku.“

„Aká bola?“

„Bola veľmi milá, kultivovaná, spoločenská. Pravá dáma vo všetkých smeroch.“

„Aký mala vzťah k manželovi?“

Harry si všimol prekvapeného pohľadu tak rýchlo dodal: „Potrebujem to vedieť kvôli vyšetrovaniu. Profily obvinených a aj... hm... obetí vydierania.“

„Dlhšie žili v umelom manželstve. Mali oddelené spálne a dosť často sa hádali. Najčastejšie za ich syna. Vtedy študoval. Často krát som počul, ako sa Lucius manželke vyhrážal, aby za synom nechodila do jeho izby, keď sa vrátil domov zo školy. Prišlo mi to ako keby na nich žiarlil. Bolo to dosť nechutné... počúvať tie jeho obvinenia. Občas to bolo až... perverzné. Také veci, ktoré hovoril by matka svojmu synovi určite nerobila.“

„Ale to je hlúposť. Bola to jeho matka.“

„Veľa ľudí, ktorí pracovali v tom dome sa domnieva, že preto je teraz jeho otec taký dobrý a všetko mu dovoľuje. Každú milenku, nemanželské deti a čo ja viem všetko.“

„To sa mi nechce veriť. Draco miloval svoju matku, ale určite nie ako ženu... ako milenku. Je jej smrťou dosť zničený... tak ako aj Lucius.“

„To sa ani nedivím,“ John sa nahol ponad stôl a stíšil hlas, „smrť Narcissy Malfoyovej bola dosť zvláštna.“

„Zomrela na rakovinu.“ Harry sa tiež nahol ponad stôl.

„Oni tvrdia, že to bola rakovina, ale pritom sa žiaden doktor okolo nej vôbec nemotal. Prečo jej ten milujúci manžel nezavolal celý arzenál liečiteľov? Umierala polroka a nikto to neriešil. Občas sa išla poprechádzať na záhradu a poviem vám, pán Potter, že zúboženejšie stvorenie som ešte nevidel. Bola bledá ako stena a slabá ako čaj. Nevnímala okolie a keď ste sa jej na niečo pýtali iba sa slabo usmiala.“

„Asi bola vysilená... choroba ju zničila.“

„Večer kedy zomrela bol však najstrašnejší. Lucius Malfoy mi v ten deň ukazoval veľký rodinný portrét, ktorý majú zavesený v hale. Bol zničený, rozrezaný od skla a poliaty červeným vínom. Ako plátno tak aj rám. Keď som sa pýtal... vraj sa ráno pohádali so synom a v hneve hodil fľašu priamo do obrazu. Dalo sa tomu ľahko uveriť. Tí dvaja sa hádali ako psi.“

„Teraz majú dobré vzťahy,“ zamumlal skôr len pre seba Harry, no John ho nepočúval.

„Večer som sa tam vrátil, pretože sa plátno poškodilo a vedel som, že ten obraz pre pána Luciusa veľa znamenal. Stretol som vonku aj ich sekretárku Stelu a tá mi povedala, že nech dnu radšej nechodím. Išiel odtiaľ strašný krik. Otec sa hádal so synom. Chceli sme sa obidvaja otočiť a ísť preč, keď sme započuli výkrik pani Malfoyovej a jej prosby, aby s tým prestali inak to už nevydrží. Obidvaja sme ju mali radi... tak sme vošli dnu a videli, ako sa Draco ponáhľal do jej izby a ona... potom zomrela.“

„Potom zomrela?“ Harry potriasol hlavou. Prebehli mu zimomriavky po chrbte. „Len tak?“

„Áno. Lucius sa išiel za nimi pozrieť a už vraj bola mŕtva.“

„Myslíte si, že to bol Draco?“

„Myslím si, že to bol jeden z nich. Nedivil by som sa keby si tie stajne podpálili sami a popravde neverím ani tej rozprávke s tým vydieračom.“