4.Kapitola
20. 4. 2008
Harry sa poobzeral po svojej veľkolepej izbe s otvorenými ústami.
Dostal od pána domu hosťovskú izbu a myslel si, že mu tak bola pridelená menšia izba. Miestnosť bola obrovská. Po stranách namaľované zelené závesy, ktoré vyzerali ako ozajstné. Na strope boli vyrezávané drevené ornamenty pripomínajúce ruže striedajúce sa s maľovanými štvorcami, na ktorých boli mýtické zvieratá. Veľké okná presvetľovali miestnosť a slnečné lúče dopadali na perzský koberec, ktorý zakrýval časť parkiet.
Harry podišiel k svojej bordovej posteli. Pomaly sa posadil na vysoký matrac a pohladil sametovú prikrývku. Pomaly sa rozhúpal a ľahol si na posteľ. Sledoval baldachýn svojej novej postele a privrel oči. Cítil sa podozrivo pohodlne. Už dlho nebol takto vyrovnaný a... spokojný. Naposledy na Rokforte, keď spal v chrabromylskej posteli. Tu sa ale tak nemal cítiť. Mal byť namosúrený, že tu je. Všetko mu tu malo pripomínať malfoyovskú spupnosť a aroganciu, ale... akosi mal iné pocity.
Spokojne sa natiahol na širočiznej posteli, keď sa strhol po započutí hlasnej hudby. Táto hudba mu akosi nepasovala k Luciusovi Malfoyovi. Harry sa započúval do hlasnej, rýchlej muziky, ktorú poznal z muklovských rádií. Pomaly sa postavil, odstrčil svoj nevybalený kufor na stranu a podišiel k dverám. Neiste schytil guľatú, mosadznú kľučku a pootočil ňou. Pozrel sa na presvetlenú chodbu pomedzi škárku vo dverách. Nikto vonku nebol a hudba išla z miestnosti, ktorá by nemala patriť Luciusovi. Ako keby...
Harry zneistel, keď si spomenul, že Draco má izbu o pár metrov ďalej... čo by teoreticky mohla byť aj táto izba, z ktorej sa šírila hlučná hudba.
Pomaly vyšiel na chodbu a vybral sa k dverám. Pozrel si ich zblízka... Mohutné dvojdverové dvere s pozlátenými ornamentami. Nadýchol sa a zaklopal. Predsa len keby tu bol Draco Malfoy musí aj s ním dohodnúť určité bezpečnostné opatrenia, ktoré by ho mal ochrániť od maniaka.
Zaklopal ešte raz, pretože mu nikto neotváral. A ešte raz...
Harry sa rozhodol pootvoriť dvere a nakuknúť dnu. Uvidel ďalšiu veľkolepú miestnosť. Tentoraz, ale ešte väčšiu a vyzdobenejšiu. Len tretinu izby zaberala obrovská posteľ s množstvom vankúšov s čiernymi sametovými prikrývkami, ktoré kaskádovito spadali na zem.
Vedľa postele stáli dva nočné stolíky. Jeden z nich bol prázdny a na druhom bolo množstvo kozmetiky. Harry prižmúril oči a uvidel voňavky, aké používala aj Ginny a Cho. Započúval sa do hudby a podľa hlasu spoznal muklovskú speváčku. Spev bol však prerušovaný nádychmi a výdychmi. Poobzeral sa okolo seba... a uvidel ženu, ktorá zvuky vydávala.
Asi dvasaťpäťročná blondínka s dvomi copíkmi sa ukláňala zo strany na stranu. Harry pozoroval jej zadok, ktorý sa v pravidelných rytmoch nakláňal raz na jednu raz na druhú stranu. Malé kraťase a krátke tričko končiace nad bruchom ukazovali jej chudú postavu.
„Ehm...“ Harry pre istotu hlasno zakašľal, aby si ho cvičiaca blondínka všimla.
Dievča sa vzpriamilo a s úsmevom sa otočilo na hosťa.
„Och,“ utrelo si kvapky potu z čela, „myslela som si, že si Lucius.“ Dievča sa otočilo Harrymu chrbtom a opäť začalo cvičiť v rytme hudby.
„Kto ste?“ Harry si zahryzol do pery, keď sa blondína extrémne zohla a ukázala tak celý výstrih.
Dievča si upravilo elastickú, ružovú súpravu, ktorá sa jej počas zhybov neustále posúvala.
„Ja? Kto ste vy?“ Blondína si dala jednu ruku vbok a druhú natiahla za hlavu.
„Prosím?“ Harry čakal neúctu v tomto dome.
Posledné roky sa s ňou stretával čím ďalej tým častejšie. To, že svet zachránil Harry Potter... to už nikoho nezaujímalo. Udalosti, ktoré sa stali pred niekoľkými rokmi sa stali samozrejmosťou a do záujmu sa dostali bohatí obchodníci, ktorí zbohatli po vojne s Voldemortom. Všetka pozornosť a blesky fotoaparátov sa sústredili na nich. Harrymu to nevadilo, len... občas ho zamrzelo, že práve Malfoyovci majú úspech, prosperitu... Malfoyovci, ktorých by najradšej strčil do Azkabanu.
„Harry Potter.“ Harry rozmýšľal, čo mu na to blondína odpovie.
„Ach... vy ste tá ochranka. Hm, ja som Eddie.“ Blondínka sa nahla k Harrymu, aby mu podala ruku a ten ju jemne stisol. Pritom zaškúlil do výstrihu. Spomenul si, že to dievča už určite aspoň raz videl v novinách s Dracom Malfoyom.
Dievčina sa mu otočila chrbtom a pokračovala v cvičení...
Harry zišiel po schodisku až do obývačky. Pomaly sa poobzeral okolo seba. Na prvý pohľad to vyzeralo, že Lucius Malfoy nie je nablízku.
Vošiel do salónika. Malá, útulná izba... Steny vytapetované rôznymi ornamentami. Okná boli z časti zakryté červenými závesmi a dodávali tak miestnosti útulný a intímny ráz.
V salóniku stál pri stene bar a polička, na ktorej sa blyšťali rôzne sošky a talizmany.
Harry pristúpil bližšie a pozrel sa do regálu. Najviac ho zaujal náramok, ktorý do sortimentu predmetov na poličke nezapadal. Zobral si ho do dlane a prstami ho poprevracal. Páčil sa mu. Zlatý náramok, ktorý mal po obvode vsadené malé kamienky.
Harry sa pozrel na vnútornú stranu náramku. Všimol si drobný nápis: z lásky k výročiu.
Rozmýšľal ako len mohol. Za tú chvíľu Harrymu už docvaklo, že ten náramok patril zosnulej pani Malfoyovej, ale nedokázal si predstaviť Luciusa Malfoya, ako mohol dať svojej manželke takýto darček s venovaním...
Z lásky...
To mu na niekoho takého upätého, zlého, chladného a vypočítavého muža nepasovalo. Dokázal by si ho predstaviť, ako niekoho Malfoy vraždí, mučí... ale toto?
Aby daroval manželke darček...? Ale možno to bola vypočítavosť. Alebo to dal napísať automaticky...
Prešiel prstom po náramku.
„Odlož to!“
Harry sa automaticky otočil k dverám. Náramok mu vypadol na červený koberec.
Vo dverách stál namosúrený Lucius, ktorý tak silno zvieral okraj dverí až mu beleli končeky prstov. Harry sa rýchlo zohol po náramok a chcel ho položiť späť na poličku, ale Lucius urobil dva veľké kroky a klenot mu vytrhol z rúk. Harry nevedel, čo má povedať... nervózne pozeral na Malfoyov chrbát a len si domýšľal, že hladí náramok...
„Nebudeš sa chytať ničoho, čo patrilo mojej manželke!“ Lucius to povedal skôr náramku ako Harrymu.
„Nie som malé decko, aby ste mi rozkazovali.“ Harry pozeral, ako sa Malfoyov chrbát narovnal a ramená sa mu pohybovali v rýchlom tempe dýchania.
„Vy tu nie ste na to, pán Potter...“
Harry zaregistroval, že slovné spojenie: pán Potter, by určite zamenil za bezočivý chalan a podobné prirovnania.
„Aby ste sa hrabali v mojich súkromných veciach. Máte tu strážiť. Máte chytiť vydierača.“ Lucius sa otočil na Harryho.
„Len som...“
„Chcel niečo ukradnúť?“ Luciusove pery sa stiahli do čiarky. „Vypadni!“
„Nie som dajaký zlodej. A bol by som rád, keby ste sa ku mne chovali s úctou a uznaním.“ Harry si zahryzol do pery, keď uvidel, ako sa Luciusovi urobil na čele vrásky.
„Prosím?! Čo si o sebe myslíš, ty zasran?! Že keď máš meno také aké máš, že sa z teba...“
„Len chcem, aby ste sa ku mne nesprávali ako k dajakému začiatočníkovi, čo vás chce okradnúť.“
„Tak sa nebudeš hrabať v mojich súkromných veciach!!“
„Bolo to na poličke. Nemali ste to schované a povedali ste mi, že mám voľný pohyb po dome.“
„Ale máte...“
Harry zaznamenal, že Malfoy mu už opäť začal vykať.
„...máte strážiť v tomto dome. Ste tu už tri hodiny a dokázali ste len špehovať...“
„Nešpehoval som!“
„Tak kradnúť!“
„Čo si o sebe myslíte?! Keď ste boli takýto milý aj na vlastnú ženu nedivím sa, že umrela.“
Luciusovi sa prekvapením rozšírili zorničky. Harry si všimol, ako sa dotkol strieborného náramku a silno ho zovrel.
„Ste prepustený. Zbaľte sa a vypadnite z tohto domu. Nebudem znášať takéto hnusné obvinenia.“ Lucius rýchlo obišiel prekvapeného Harryho.
Potter stál na mieste ako prikovaný. Ani nevedel, prečo to povedal. Otočil sa smerom k dverám, ale pán domu už vybehol po schodisku na prvé poschodie.
* * * *
„Čo tu robíš?“ Severus prekročil prah dverí a vošiel do ponurej izby. Zaostril, aby lepšie videl na priateľa, ktorý sedel v koženom kresle otočený návštevníkovi chrbtom.
„Lucius?“ Severus podišiel ku kreslu. Uvidel, ako si Malfoy prehodil prameň vlasov za chrbát.
Priateľa našiel zahĺbeného do myšlienok. Severus zbadal, že Lucius si prikladá zápästie k perám... Musel sa nakloniť, aby videl úplne na svojho priateľa.
„Lucius?“
Lucius Malfoy si odtiahol zápästie od pier. Až teraz si všimol, že v izbe niekto stojí.
„Ako dlho si tu?“
Severus si všimol, že Lucius si perami bozkával náramok, ktorý mu dala Narcissa k výročiu tesne pred smrťou.
„Teraz som prišiel. Lucie, si v poriadku?“
„Čo si taký pozorný? Vôbec sa to k tebe nehodí.“
„Musím sa opýtať, keď máš už opäť taký pohľad. A chytáš si ten náramok.“ Severus hlavou mykol na Luciusovu ruku.
Lucius sa strhol a ruku si položil na stehno.
„To si prišiel len kvôli tomuto? Kvôli tomu, že sa dotýkam toho náramku?“
„Prečo si ho nedáš dole?“
„Prečo by som mal?“ Lucius si strčil ruku do vrecka nohavíc.
„Až príliš ťa spája s Narcissou.“
„Severus! Povedal som ti, aby si sa nestaral do mojich vzťahov.“
„Vzťahov? Veď žiadne nemáš? Ty máš len jeden problém. Stále myslíš na svoju manželku.“
„Preháňaš, Severus!“ Lucius energicky vstal z kresla a prešiel k baru. Vytiahol z neho fľašu whisky a nalial si do pohárika.
„Ty zase všetko zľahčuješ. Kedy si uvedomíš, že máš problém?!“
Lucius nazlostene buchol pohárikom o stôl. „Staraj sa o seba. Ja nemám žiaden problém.“
„Máš! Lucie, je to už päť rokov a ty sa stále správaš, ako keby sa mala len vrátiť domov. Aj Draco sa s tým zmieril... Aj on pochopil, že život ide ďalej. Máš,“ Severus rýchlo zhodnotil, či má predsa len povedať, čo má na jazyku, „tak napríklad v kúpeľni máš stále vyloženú jej kozmetiku. Videl som včera pri večeri, že si Dracove dievča skoro zabil, keď si sadla na Narcissinu stoličku. V posteli máš vyložené jej fotky, náramky, náušnice... Pottera si vyhodil len kvôli tomu, že si prezeral Cissin náramok.“
„On sa ti sťažoval?“ Luciusovi vyprskli až sliny, aký bol nahnevaný.
„Dokážeš si predstaviť, že sa rozprávam s tým faganom? Nemusel som. Práve som vystúpil z kozuba, keď ste viedli taký tichý rozhovor. Bolo ťa počuť až do haly,“ Severus si tiež nalial whisky, „vyhodil si ho?“
„Áno...“
„Nemal strkať nos do vecí do ktorých ho nič.“
„Lucie, len si prezeral náramok. Nechcel ho ukradnúť.“ Severus skrčil obočie a prezeral si priateľa pozornejšie. Takéhoto zvláštneho ho už dlho nevidel.
„Ja som myslel, že ho neznášaš?“
„Neznášam,“ bránil Severus svoju česť zloducha, „len ty si chcel ochranku a... To aj ja som vydržal dlhšie s nervami pri Potterovi. A to ho neznášam z celej duše.“
„Nemá sa mi miešať do súkromia. Ja...“ Blondín rozmýšľal, čo má povedať ešte na svoju obhajobu.
„Zober ho späť. Nehovorím to preto, že by som ho chcel v Malfoy Manor stretávať, ale preto že niekto chce ublížiť teba a tvojmu synovi.“
„Ja už neviem... či to už stojí za to. Vydržať s tým Potterom v jednom dome. Počul si. Je tu len pár hodina a už ho chcem vyhodiť.“
„Ja by som ho tu nechal pár dní, či sa osvedčí. Predsa len by nedostal všetky tie ocenenia len tak... Aj keď sa divím, keď to poviem, ale musí byť dobrý... Ach, cítim sa hrozne po tejto vete.“ Severus si unavene prešiel po tvári.
Lucius sa usmial a potľapkal kamaráta po ruke.
„Asi za ním pôjdem. Ale keď bude chcieť, aby som ho odprosil nech na to zabudne.“
Severus sa pousmial nad priateľovým opatrným správaním. Pamätal si Luciusa skôr v divokejšej podobe. Bola to veľká zmena, ktorou jeho priateľ prešiel. Severus poznal Luciusa od školy... za všetky tie roky musel znášať priateľove zmeny nálady... výbuchy zlosti, panovačnosť, hádavičnosť... Všetko bolo, ale lepšie ako toto päť ročné obdobie. Lucius sa začal uzatvárať do seba. Prestal vyhľadávať spoločnosť. Prestal chodiť na poháriky do barov. Najradšej sa utiahol do salóniku na poschodí, kde presedel aj niekoľko hodín...
„Potrebuješ si niekoho už konečne nájsť. Ničíš sa,“ Severus spravil pár krokov okolo priateľa, „daj si dole aspoň ten náramok.“
Lucius zavrel viečka. Severus stíchol. Bol si istý na koho zase myslí. Nikdy ho nenapadlo, že smrť manželky s ním až takto zatrasie. Vždy to bol Lucius, ktorý bol ten silnejší.
* * * *
Harry nahnevane odkopol spadnutý vankúš vo svojej izbe. Takúto sprchu od pána domu nečakal. Bol už zvyknutý na iné správanie voči jeho osobe. Nie aby sa k nemu niekto správal ako k malému decku.
Vynadať mu za to, že si pozerá dajaké náramky? Dobre. Vedel, že Narcissa zomrela, ale bolo to už päť rokov a Lucius Malfoy rozhodne nevyzeral ako človek, ktorý by dlho smútil. Skôr by sa k nemu hodilo, že tu bude mať v každej izbe strčenú dajakú prostitútku. Asi ako jeho synátor...
Predstavoval si Luciusa Malfoya... iného. Tá epizódka s náramkom ho prekvapila. Že by bol Lucius Malfoy tak miloval svoju ženu? Mohlo byť pravdivé, čo tam bolo napísané? Z lásky...
Lucius Malfoy mohol by mať niekoho skutočne rád? Milovať? Aj pri predstave jeho manželky to je... málo vierohodné.
Rýchlo sa postavil a začal si na posteľ hádzať už vybalené oblečenie. Vedel, že tu nebude dlho, ale odhadoval aspoň mesiac. Nie tri hodiny. A to ešte nevidel ani Luciusovho syna a už odchádza.
Sadol si vedľa kufra a rozmýšľal, kam má ísť. Vedel, že v práci bude mať za toto problémy. Možno ho aj vyhodia.
Harry si prehrabol vlasy a schoval si tvár do dlaní.
Vyhodia ho kvôli tomu, že Lucius Malfoy má citové putá k veciam jeho mŕtvej ženy? To je choré...
Kam, Harry? Kam teraz?
Zavrhol svoj byt. Nechcel byť teraz sám. Tento dom ho vyčerpal za takúto malú chvíľu... Pôjde niekam, kde ja veľa ľudí a kde je zábava. Napadlo ho len jedno miesto kam v takomto stave chodieval.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář